Hádam každý pozná ,,príslovie" *Netráp sa minulosťou, ži prítomnosťou a mysli na budúcnosť*. Ak by som za zaoberala touto témou fylozoficky, mohla by som tu písať celé slohy :D ale to nebudem. Stačí ako poviem, že minulosť má svoje čaro...či už to bolo pred 10000 rokmi, pred 100 alebo len včera, všetko čo sa stalo má svoj zmysel. A to čo sa skončilo nám len uvolnilo cestu aby sme sa,,rozvýjali" ďalej a našli si nové cesty života :) A môj odkaz pre všeatkých, čo toto čítajú znie: Kašli na minulosť. Už ju nevrátiš. Ostanú len spomienky. No ty sa musíš posúvať ďalej dopredu :)

Túto Veľkú noc som strávila sama doma :P Však tiež prečo nie? Sadla som si k telke a nikoho som nepušťala :D a bola som piaty krát v živote v kostole :) sranda bola...len som kukala do stropu ako blbec a smiala sa :P a to bolo asi všetko :) ja nie som zástanca týrania žien, takže nemám rada Veľkú noc.

Otvorila som dvere a vošla do svojej novej izby. Prešla som k oknu a sadla si na sedačku. Gabbe už sedela na posteli a niečo ťukala do notebooku.

,,Čo robíš?" spýtala som sa po 5 minutách sledovania ju.

,,Píšem denník. Musím si všetko zapísať. Je to tu úžasné už len po štvrť hodine čo sme tu." nadšene ťukala do klávesnice.

,,Som rada, že sa ti tu páči." povedala som jej a pozrela von u okna. ,,Idem sa tu trocha prejsť." Postavila som sa a vyšla von. Na chodbe už bolo len veľmi málo ľudí.

Namierila som si to rovno k dverám. Vyšla som von a do tváre mi šľahol chladný vzduch. Objala som si ramená a prešla som cez trávu k fontáne. Na jej vrchu bola socha morskej panny s malými loďami okolo. Fontána bola podsvietená, takže to v tej tme vyzeralo nádherne. Sedela som tam a pozerala sa chvíľu na oblohu, potom na okná na budove a na múry okolo areálu školy.

,,Nie je ti zima?" ozvalo sa zrazu za mnou. Otočila som sa a stál tam ten chalan z chodby. Jeho oči boli rovnako tmavé ako pred tým. V ruke držal kus oblčenia.

Až keď to dopovedal som si uvedomila, že mi je zima. Podal mi vec, čo mal v ruke. Zobrala som si ju. Bola to kožená bunda. Natiahla som si na seba. Voňala ako ruže so škoricou.

V tom som ucítila ostré bodnutie v chrbte a ucítila pach krvi. Pozrela som si na hrudník a mala som v ňom zapichnutý nôž. Vedľa mňa stál ten chalan s vydeseným výrazom. Vôbec sa nehýbal aby mi pomohol.

,,Ja...ja...nemôžem sa pohnúť ." hovoril so strachom v očiach.

,,Ako.." nestihla som dopovedať a padla som na zem. Hlavou som narazila na kraj fontány a posledné, čo si pamätám je, ako niekto kričí o pomoc.

,,Mishell niekto nepadol!" priletela ku mne Kara s telefónom v ruke. ,,V škole ju niekto bodol. Je na ošetrovni, no vyzerá to s ňou zle.

V tom momente sa mi zastavil dych. Srdce mi bilo ako splašené. Bez váhania som rozprestrel krídla a vyletel. Letel som tak rýchlo, ako som mohol. Neboli sme ďaleko a nefúkalo, tak som tam mohol doletieť za pár minút.

Ja toho hajzla zabijem! Celú cestu som myslel len na to, čo urobím tomu, kto jej ublížil.

Keď som priletel do areálu školy, išiel som rovno do ošetrovne. Gabbe tam sedela a oči mala celé červené.

,,Meldon." hlesla a objala ma. Slzy sa jej valili po tvári.

,,Ako je na tom? Vedia už niečo o tom kto to urobil?" pýtal som sa a hladil Gabbe po vlasoch.

,,Nebolo to smrteľné bodnutie, no nie je na tom veľmi dobre."

,,Idem za ňou." Gabbe sa odtiahla a išla vedľa mňa.

Sestra tu nebola a Mishel ležala sama na jednom z piatich lôžok. Podišiel som k nej. Bola bledá, ťažko dýchala. Podľa bodnutia jej museli prepichnúť pľúca. Keby nebola sestra liečiteľka, určite by neprežila.

,,Ahoj Meldon," za mňou sa objavila riaditeľka. ,,Neboj sa. Lena ju dostala z najhorišie. Teraz už záleží len na jej organizme, ako rýchlo sa zotaví." Keď to dopovedala, pohladila Shell po tvári a do líc sa jej nahrnula červeň.

,,Ostanem tu s ňou." rozhodol som sa a riaditeľka prikývla. Vzala Gabbe a odišli.

Sadol som si vedľa postele a skryl si tvár do dlaní. ,,Prisahám, že sa to už nikdy nestane. Už ťa neopustím ani na..."

,,Meldon?" za mňou sa ozval hlas.Vedel som presne kto to je. Thomas Crain.S Tomom sme boli nepriatelia, no pred dvomi rokmi sme sa spojili aby sme zachránili Kare život. Chodil s ňou a požiadal ma o pomoc. Ale rok po tom sa rozišli.

Otočil som sa stál tam v jeho tipických čierných nohaviciach a čiernej koženej bunde. ,,Maldon prepáč, ja som jej nemal ako pomôcť. Bol som tam vedľa nej a zrazu som ju videl a nemohol som sa pohnúť. Naozaj prepáč."

,,Počkaj. Koho si videl?"

,,Elen. Musela to byť ona. Hoci jej opis viem iba z rozprávania, nikto nemá pri ľavom oku tetovanie v tvare draka."

,,Čože?! To nemôže byť pravda. Veď ju nikto nevidel vyše 200 rokov. Nemohla prežiť tak dlho."

,,Je Nexus Lux. Ona by to dokázala."

,,Ale ak je to pravda...Prečo potom ide po Mishel?"

,,Neviem. Nehovoril si, že po nej idú už dlhšie?"

,,Áno. Ale prečo až teraz? Keď je to kôli mne tak to nezvládnem. Nemôžem ju teraz opustiť."

,,Alebo Elen žiarli." prehodil Tom s podpichovačným výrazom.

,,Osobne si myslím, že ich..ale skôr ju..ohrozuje."

,,Pomôžem ti s tým. Dlhujem ti to za Karu." Usmial som sa na neho. On ju stále miluje.

,,Meldon?" chraplavým hlasom nás prerušila Mishel. Čupol som si k nej a chytil ju za ruku.

,,Som tu. Spi ďalej aby si sa zotavila." pohladil som ju po líci, postavil sa a otočil späť k Tomovi.

,,Ak mi chceš naozaj pomôcť, musíme zistiť či to naozaj bola Elen a prečo to urobila." Tomov vážny výraz na tvári mi prezradil, že je ochotný ísť so mnou.

Vyšli sme von. Bola tma, mohlo byť tak deväť, desať hodín a všetky svetlá v areá boli pozhasínané.

,,Ahoj chlapci." ozval sa nežný ženský hlas. Otočili sme sa pri dverách sa opireala Elen. Dlhé červené vlasy jej padali po pás a v hnedých očiach bolo vidieť jej temnotu aj napriek tme.

Auto zastavilo pred veľkou kovovou bránou s rôznymi ornamentami. Na ôkol nebolo nič, len hmla, pár stromov na príjazdovej ceste a autá na parkovisku. A, samozrejme, les.

,,Toto je Akadémia. Počkaj tu, idem nás ohlásiť." povedal a vzápätí vystúpil z auta. Brána sa sama otvorila a Meldon vošiel dnu.

,,Už sme tu?" ozvala sa zo zadného sedadla poloospalá Gabbe.

,,Hej. Maldon už išiel dovnútra." Ako som to dopovedala, prišiel. A nebol sám. Vedľa neho stála žena, mohla mať okolo 35 rokov. Mala dlhé červené vlasy po pás, úzku sukňu nad kolená a bielu blúzku. Nevyzerala ako učiteľa, tak som si myslela, že bude pracovať ako sekretárka alebo niečo podobné.

Stiahla som okienko a ovalil ma chladný vzduch a vôňa ihličia. Vdýchla som čerstvý vzduch a naplnil ma pocit voľnosti.

,,Už sa vás nevedia dočkať, tak to zaparkujem a môžem ísť." povedal Meldon a obišiel auto aby si mohol nasadnúť. Zaparkoval blízko k bráne a my sme vystúpili. Mala som na sebe len tričko a rifle a bolo mi dosť zima. Gabbe mi podala bundu.

,,Ďakujem." Vzala som si ju.

Meldon vzal všetky naše tašky, vzal ma za ruku a išli sme.

,,Toto je riaditeľka Steinfielová. Neučí tu dlho, má ohromnú moc. Bude to vaša mentorka. Ona vám k tomu ešte niečo povie potom." šepol mi do ucha a dal mi pusu na líce.

Zahliadla som sa ako sa profesorka Steinfielová uškrnula. Buď to počula, alebo sa jej zdalo niečo iné vtipné.

Prešli sme bránu a privítala nás čerstvá zeleň všade naôkol. Na pravo od nás bol malý domček. Vyzeral ako vrátnica. Prešli sme okolo neho a krížom cez veľký zelený trávnik sme sa dostali až k dlhej budove s výklnekom, kde boli dvere. Vošli sme dnu cez veľké sklenené, ale za to veľmi pevné dvere. Vnútri to voňalo po škorici a vanilke. Všetko bolo zariadené v modernom, no útulnom štýle. Bolo tu veľa dekorácii. Veľa kvetov, obrazy, poličky so soškami a knihami, bledý koberec-v budove plnej tínedžerov?

,,Budete bývať na druhom poschodí. Ja musím ísť späť, mám tam niečo rozrobené, ale Meldon vám to tu ukáže. Veď to tu pozná asi lepšie než ja." povedala riaditeľka, usmiala sa a odcupkala von. Vonku sa už stmievalo.

,,Tak poďte. Máte 123." Meldon krútil kľúčom v ruke a mieril ku schodom. Gabbe išla hneď za ním, tak som išla aj ja. Nachvíľu som sa zastavila a až teraz som si uvedomila, že na nás všetci pozerajú. Ich pohlady preskakovali z jedného na druhého. Najviac ma zaujal čiernovlasý chalan stojaci v kúte. Mal zvláštny pohľad. AKoby ma chcel prebodnúť. Nemohla som sa naňho viac pozerať, tak som sa rozbehla po schodoch.

Vyšla som hore a niečo ma chytilo okolo pása. Hrozne som sa zľakla, no našťastie to bol len Maldon.

,,Hneď táto izba je vaša." ukázal na prvé dvere na ľavo vedľa pohodlne vyzerajúcich sedačiek.

Gabbe už odomykala dvere. Ja som stála a pozerala von veľkým skleneným oknom do tmy s Meldonovými rukami okolo môjho pásu.

,,Budeš mi chýbať." zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na líce.

,,Ty s nami neostaneš, však?" išla som ho pobozať, no zazvonil mu mobil.

,,Prepáč," povedal a odišiel ku schodom. Po chvíli sa vrátil. ,,Kara volala. Musím sa vrátiť. Okamžite."

Podišiel ku mne a venoval mi dlhý, jemný bozk a odišiel. Pozerala som ako beží po tráve, ktorá nadobudla odtieň vojenskej zelenej.

Vôbec nič sa mi nechce... do školy veci, upratovať, písať na blog :D jediné, čo chcem je ísť von s NÍM :) :*

Takže ľudia, zajtra o 13:00 je to konečne tu :D pol roka na to čakám a nakoniec sa tam ani nebudem tešiť :P Ale nevadí.

To, že budem prč, znamená, že nebudem pridávať pokračovanie príbehu (nioho to netrápi :P) :D ... to len aby ste vedeli, že si budem užívať a vy (nikto..) budete márne čakať na pokračovanie :D

Tak zatial sa majte :) Vidíme sa o týždeň :))

,,Ale varujem ťa, nie som si 100% istý, či mám pravdu vo všetkom." oznámil mi Meldon hladiac pred seba do hmly. ,,Začalo to v roku 1428. Vtedy sa začali zoskupovať prvé skupiny spojencov. Spôsobila to jedna jediná osoba - Calwen. Mladé dievča z obyčajnej sedliackej. Jej otec pracoval pre krála Samuela II. Patrila medzi spojencov. Hoci mala len 14 rokov, rozhodla sa vyhladať ostatých." nastala dramatická pauza a jeho oči sa upreli na mňa. Usmial sa a pokračoval. ,,Vieš, keď sme sami, naša moc je dosť silná. No keď sa zraníme, alebo máme málo energie, zíde sa nám ak máme okolo seba spojencov. Toto však nebol jediný dôvod, prečo ich išla hľadať. Keď sa jej otec dozvedel, že patrí k nám, nahlásil to královi. Ten prikázal upáliť ju za bosoráctvo. Calwen sa to však dozvedela a utiekla. Vtedy sa rozhodla, že nájde svoj druh a spojí sa s nimi."

,,Počkaj. Ako získate svoju moc?" prerušila som ho.

,,Narodíme sa s ňou, no prejaví sa neskôr, okolo puberty. Nie je to dedične. Proste v sebe máme gény, toré nám umožnia...byť takýto."

,,Aha. To znamená, že spojenec môže byť hocikto."

,,Áno, no my ich rozpoznáme. Obyčajní ľudia si to nevšímajú."

,,Aha." zamyslela som sa nad tým, ale len na chvíľu, pretože ma prerušila Gabbe. Prehadzovala sa vzadu ako o život. Asi sa jej niečo snívalo.

,,Môžem pokračovať?" spýtal sa a prikívla som. ,,Hmm...aha...Nakoniec ich našla. Najprv len dvoch, no aj to bolo dosť na to, že každý spojenec žil dovtedy sám. Postupne vytvorila veľkú skupinu spojencov a viedla ich. Bola najmocnejšia z nich, pretože ak si k sebe naverbuješ niekoho, je ti ,,podradený". Získaš časť jeho moci, no jemu alebo jej to nič neubere. Keď mala 17 rokov, mala obrovskú skupinu spojencov. Rozhodla sa ukázať ľudom, že nie sú nebezpečný, ako si mysleli. Považovali ich za bosorky, no nemali ani ponatia, že ich chránime. Pred zemetraseniami, pred vrahmi. Calwen sa rozhodla predstúpiť pred krála a uzavrieť s ním mier medzi ľudmi jeho zeme a spojencami. Kráľ odpovedal vojnou. Odmietol zmieriť sa s tým, že bude spojenec bosoriek. Táto vojna je zapísaná len v knihe svetla. Žiadny historik si nedovolil zapísať do dejín spojencov, pretože im to zákony zakazovali. Postupne na to ľudia zabudli. Ale späť k vojne. Spojenci si Calwen zvolili za svoju kráľovnu/vodkyňu, nazývanú Nexus Lux (mala prirodzenú moc vládnuť). Táto vojna trvala krátko, pretože Samuel II. zajal Calwen a vlastnoručne ju upálil. Spravil najväčšiu chybu akú mohol urobiť. Veľká časť spojencov sa rozhodla pomstiť sa ľuďom, no druhá časť ostala na strane dobra aby dokončili Calweninu úlohu vytvoriť mier medzi ľuďmi a spojecami. Tí dvaja, ktorí boli jej prví spojenci, sa rozdelili. Eruner viedol temných a Melde svetlých. Eruner a Melde boli milenci, tak sa dohodli, že nebudú bojovať medzi sebou. Takto vznikli dve strany spojencov. So smrťou Calwen zmizla aj kniha Liber lucis (kniha svetla). V roku 1783 sa zjavila nová Nexus lux a s ňou aj Liberlucis. Volala sa Elen a spravila veľkú zmenu medzi spojencami. Keďže Eruner a Melde boli nesmrtelní, dožili sa jej vlády. Elen nemala v pláne spojiť temných so svetlými, pretože verila, že všeto musí mať dve strany. No zrušila mier medzi nimi. Eruner a Melde s tím nesúhlasili. Nechceli bojovať proti sebe

a rozhodli sa zničiť Elen. Ona však bola silnejšia než oni dvaja a zabila ich. Od vtedy mali obe strany len jednu vládkyňu. Jej vláda nebola dobrá a Elen sa bála vzbury, ktorá sa chystala. Knihu skovala a utiekla. Odvtedy o nej nikto nepočul a strany spojencov ostali bez vodcov. Nastala anarchia pri ktorej si temná strana robila čo chcela. Svetlá strana bola v prevahe a dotraz udržiava temných pod kontrolou." posledné dve vety povedal a jeden nádych, tak si poriadne vydýchol.

,,Páni, zaujímava história." usmiala som sa a pozrela von do hmly.

,,Vieš, domnievam sa, že po tebe idú, lebo ich niečim ohrozuješ. Netuším čím, ale doteraz nikdy nemali záujem o nikoho tak veľmi ako o teba. Ty o tom nevieš, ale sledujú ťa už dlhšie. S chalanmi sme ich vždy zabili, no je ich čím ďalej tým viac." povedal po chvíli.

,,Ako dlho ma sledujú?"

,,Asi 2 mesiace." Teraz vyzeral akoby ho mučili.

,,To si robíš srandu? Čo po mne dopekla chcú."

,,Netuším, ale zistím to a znova budeš v bezpečí. No dovtedy musíš ostať tu."

Pozrela som do predu a predo mnou sa rozprestieral obrovský areál s budovami.

Nie každý človek má dobrý život. Môžu za to rôzne veci... alkohol, drogy, šikana, zlé vplyvy v rodine, ale môžeme si za to občas aj sami. Ak chce človek prísť na lepšiu cestiču života, musí pre to aj niečo robiť a musí to chcieť. Veľa ľudí si prežíva svoje príbehy, aj zlé aj dobré, no nesmieme sa na žiadnu situáciu pozerať tragicky. Musíme v tom nájsť začiatok niečoho nového, lepšieho.

A ako je (alebo bolo?) v dnešnej dobe rozšírené ubližovať si kôli tomu, že niekoho niekto nechal, je to debilina. Akurát sa dáš na nižší rebrík tvojho života. A ten človek za to nestojí. Menšia rada: Ten človek musí vidieť, že aj bez neho sa vám žije dobre.

Z tohoto plynie... Ži naplno každý deň. :)

PS.: Keď sa na to tak pozriem, za všetky trápenia môžu láska, chlast a peniaze... kam tento svet speje :P

Tento Silvester bol asi jeden z najlepších...Šak jasné, keď to bol môj prvý Silevester s kamošmi :) na chate k tomu :D wuuaaaa :D a taký fešák tam bol :D :P

Ak máte niečo na srdci, čo mi chcete odkázať, môžete do komentára. Ak chcete niečo súkromne, tu je môj e-mail: nikasmille@gmail.com :)

Tu píšte rôzne reklamy. Ale nezaručujem, že to budem každý deň kontrolovať!

,,Tak to nie! Toto mi hovoríš ako ospravedlnenie za to, že sa so mnou už skoro nebavíš a teraz mi ani nepovieš, že niekam odchádzaš!? Ak som ťa omrzela, len mi to povedz, ja to pochopím. Ale toto nie!" Gabbe sa chystala vstať z pohovky, no chytila som ju za ruku a potiahla späť.

,,Nevymýšľam si. Ak by som si mala vymyslieť niečo, poviem ti, že idem k starej mame, alebo že ideme na last minute dovolenku, alebo niečo normálne. To by som ti ale nikdy neurobila." snažila som sa ju presvedčiť, no bolo vidieť, že to s ňou nič nerobí. Vedela som, že mi uverí len keď jej to povie Meldon.

Ako na zavolanie zazvonil zvonček. Veľmi som sa modlila aby to bol on a nie mama, ktorá by sa vrátila skôr.

,,Tak, si pripravená?"

Stiahla som ho dnu a zaviedla za Gabbe.

,,Mishel? Nemôžeme strácať čas." a šepom dodal: ,, Nájdu nás tu."

,,Pre boha, Shell, naozaj si mi neklamala?" Gabbe sa ozvala za našimi chrbtami.

,,Ty si jej to povedala?" Meldon vyzeral naštvane.

,,Nemohla som jej klamať! Ani jej to zamlčať. Nie som ty..." odvrátila som zrak.

,,Povedal som, že ti to všetko vysvetlím cestou. No keď o tom vie už aj Gabrielle, musí ísť s nami. Je to rikantné aby tu ostala. Ak by ju lovci našli, vytiahli by to z nej." otočil sa na ňu: ,,Bež sa rýchlo zbaliť. Ber si dôležité veci. Za pol hodinu prídeme pre teba."

Ona nič nenamietala a išla domov (dúfam, že domov) a Meldon mi vzal tašky a dal ich do auta. Nevyzeral naštvaný za to čo som urobila.

,,Je to až tak zlé?" podišla som k nemu a objala ho zozadu. Otočil sa a tiež ma objal. ,,Nie, nevadí to, len musí odísť s tebou, kým to nevyriešime."

,,Takže tam budeme spolu? To je dobré. Aspoň tam budem niekoho poznať." usmiala som sa a vlepila mu pusu.

,,Takže...máme ešte 30 minút. Čo podnikneme?" Ten jebo šibalský úsmev ma vždy dostal do kolien.

,,Mala by som ísť za Gabbe. Veď je toho na ňu tak veľa. A musím skontrolovať, či je v poriadku a či sa chystá a tak."

,,Idem s tebou." Nasadol do auta. Ja som vybehla do izby pre tašku s mobilo, peniazmi a kľúčami. Rýchlo som vybehla von, zabuchla dvere a nasadla k nemu.

,,Poďme." zahlásila som a cítila sa pri tom ako velitel, hoci som nemala prečo.

Vyrazili sme a zamierili k domu Gabrielle. Prešlo 10 minút od kedy odišla, takže už by mala byť doma, keďže býva pár blokov od nás.

Keď sme tam došli, vbehla som dovnútra a išla do jej izby. Na moje prekvapenie, Gabbe sa balila svetlnou rýchlosťou a spievala si pri tom.

,,Gabbe? Si v poriadku?" spýtala som sa jej. Otočila sa a skoro vyskočila z kože. ,,Pre boha, Mishell! Chceš ma zabiť?" a začala sa smiať. ,,Som v pohode. Nemusíš sa o mňa báť."

,,Tebe nič z toho, čo som ti povedala nevadí? Nebojíš sa toho?" neveriacky som sa jej vypytovala ďalšie hlúpe otázky.

,,A na teba mal? Vieš, je to také iné...vedieť, že také niečo existuje, ale nie. Nebojím sa toho. Nemám dôvod. Veď Meldon nás môže ochrániť. Alebo nie?" chytila ma za rameno a ja som ju silno objala.

,,Máš pravdu. Veď ani ja som si z toho nič nerobila. Ale som rada, že o tom vieš. Aspoň ti nemusím klamať."

,,Ehm, mali by ste si švihnúť." za nami sa ozval Meldon.

,,Hej, už to bude. Len si ešte zbalím pár vecí a môžeme ísť." odpovedala Gabbe a vyletela z izby a vrátila sa s plnou náručou drogérie. Napchala to do tašky a vypadli sme z domu. Gabbe si sadla dozadu spolu s taškou a vyrazili sme.

Vyšli sme z mesta a odbočili sme smerom do lesa. Išli sme dlho cez les. Bolo niečo po druhej, ale v lese bola tma, a hoci tam bola normálna cesta, stretli sme asi len jedno auto. Ani som netušila, že ten les je taký veľký.

Po pol hodine sme z neho vyšli. Pred nami sa rozprestierala dlhá cesta. Na oboch stranách bolo pole obkolesené ďalšími stromami.

,,Ako dlho pôjdeme?" spýtala som sa.

,,Dlho. Keď letím, je to asi polhodina. To znamená, že autom to bude trvať asi 5 hodín."

Obzrela som sa dozadu. Gabbe to zalomila. Pustila som rádio a pozrala von oknom.

Kým sme prišli do mesta, hrali sme s meldonom slovný futbal. Zvláštne, že ho to bavilo. Cez mesto sme rýchlo prešli a išli sme ďalšou osamelou cestou. Mohli byť štyri hodiny a ja som tiež zaspala.

Keď som sa zobudila, išli sme po ceste, ktorá viedla cez hory. A ďalší les. Zachvíľu uvidím všetko zelené, aj bez marihuany.

,,Ako si sa vyspala? Za chvíľu tam budeme." povedal Meldon bez toho, aby sa na mňa pozrel.

,,Dobre. Koľko už ideme?"

,,Asi tak 4 a pol hodiny."

Obrátila som sa aby som skontrolovala Gabbe. ,,To odvtedy spí?"

,,Nie. Zobudila sa keď sme zastavili. Ozaj, nepotrebuješ aj ty...to?"

Usmiala som sa a pokrútila hlavou. ,,A ešte mi máš niečo vysvetliť. Nezabudni."

Teraz sa usmial on: ,,No dobre."

180 km/h...200 km/h...240km/h! Oči som mala zavreté a pevne som sa držala. ,,Preboha, Meld, spomal! Chceš nás...alebo skôr MŇA zabiť?!" Už som sa neudržala a začala som kričať. 190 km/h...150 km/h.

,,Môže byť?" Hovoril na mňa bez toho aby sa otočil a pevne zvieral volant.

,,Áno, ďakujem."

Vchádzali sme do mesta (tu už nemohol ísť tak rýchlo) a konečne som sa cítila bezpečne.

,,Prepáč, ale Kara ma naštvala. Nemala si sa to dozvedieť takto..."

,,To, že po mňe idú? Neviem zatiaľ nič iné, tak mi to môžeš povedať ako chceš ty." jemne som sa usmiala.

,,Nemal som v pláne povedať ti to."

,,Aha..." Pozerala som von oknom. Nakoniec som ticho zašepkala: ,,Prečo?"

,,Možno som ťa len chcel chrániť. Ale asi je lepšie, že to vieš. Budeš vedieť, ako sa chrániť." Konečne sa usmial.

,,To asi áno." zamrmlala som si.

Zastali sme pri škole. Meldon vystúpil a bežal dovnútra. Pozrela som na trávnik pred školou. Mohlo byť okolo jednej poobede. Bolo zatiahnuté, popŕchalo, ale slnečné lúče sa predrali cez oblaky. Vonku bolo dosť málo ľudí.

Zo zamyslenia ma vytrhol Meldonov hlas: ,,Odveziem ťa do Akadémie. Tam budeš v bezpečí."

V ruke držal malú krabičku, nasadol si a podal mi ju.

,,Čo je to?" prezerala som si ju. Mala malinký, ale silný zámok.

,,Je to prívesok." zobral krabičku a nasilu ju otvoril. Zámok praskol a zvnútra som zazrela ligot niečoho malého. ,,Nos ho. Podľa neho ťa na akadémii spoznajú." V strede krabičky bol náhrdelník s malým príveskom, ktorý pripomínal diamantové srdce.

,,Je nádherný" vydralo sa zo mňa automaticky. ,,Kde si ho mal?" nedalo mi sa neopýtať.

,,Mal som ho v škole..v tajnej skrýši. Je vzácny, a pochybujem, že by niekoho napadlo hladať ho tam." Naštartoval a zaradil rýchlosť.

,,Čo je to za kameň? Povedz mi niečo o ňom." na chvíľu som zmĺkla. ,,Prepáč, dávam ti tak veľa hlúpych otázok."

,,To je v poriadku. Veď kto sa pýta, ten vie." usmial sa a na malú chvíľku sa zasekol. ,,Choramín. Je to kameň spojencov. Názov pochádza z mesta Choram. No...je to skôr dedinka. Pôjdeme okolo. Asi 5 km od tiaľ je akadámia." náhle spustil.

,,Aha...A čo je ten kameň spojencov? Alebo skôr čo robí?"

Meldon sa usmial a chvíľku rozmýšľal, čo má povedať. Nakoniec začal: ,,Odzrkaluje našu moc." a bol znova ticho. Pozrela som na neho a on sa znova začal smiať. ,,Cestou ti to vysvetlím, no teraz sa ideš zbaliť." Auto zastavilo a my sme stáli pred mojim domom.

,,Ale nemôžem len tak odísť. Veď mám rodičov..a dosť zvedavých. Budú chcieť všetko vedieť a..."

,,Ja to vybavím. O to sa neboj. Len si zbal všetko potrebné približne na mesiac. Teraz bež."

Vybehla som z auta, rozčapila dvere a bežala po schodoch hore do svojej izby. Cestou som vrazila do sestry.

,,Hej, hej, hej. Spomal! Chceš sa dolámať?" vybehla na mňa.

,,Nie, len sa ponáhľam. Mama s otcom sú doma?" spýtala som sa už zo svojej izby popri tom ako som vyťahovala kufor zo skrine.

,,Išli pred hodinou niekam von. Hovorili, že sa vrátia až večer. Prečo? Zrazu ti chýbajú?" Nela ma vždy rada podpichovala.

,,Ale nič." zabuchla som dvere a išla do kúpeľne. Tam som si do malej taštičky nahádzala šampón, sprcháč, kefku a pastu na zuby, žiletku a deodorant. Potom som schmatla utrák a hodila to všetko do kufru. Zo skrin som vytiahla troje rifle, tepláky, legíny, asi 15 tričiek, blúzku, košele, aj pár šiat, spodná prádlo, pyžamo, svetre a mikiny a hlavne neodmyslitelnú časť dievčenského života = make-up. Všetko som to natrepala do kufra, no nezmestilo sa to tam všetko, tak drogériu aj s botami som si dala do druhej tašky. Zbalila som si ešte Gabinu fotku a fotku mojej rodiny , podušku a všetko som zapla. Pozrela som von oknom. Auto tam nestálo tak som ešte zbehla dole aj s taškami a kontrolovala, či som si zbalila všetko potrebné.

Zvonček zazvonil a bežala som otvoriť s nádjou, že Meldon konečne došiel. No na moje prekvapenie tam stála Gabbe.

,,Ahoj," prehodila s úsmevom a pohľadom preletela na tašky pri mojich nohách. ,,Ty sa niekam chystáš?" Na jej tvári bolo poznať sklamanie. Netušila som, čo jej mám povedať. Ale bola to moja najlpešia kamarátka. Nemohla som jej klamať.

,,Gabbe, musím ti niečo povedať." a tak som je všetko vyklopila.

Njektorý luďia majú problém z pravopysom. Mňa sa to fšak netíka :D Ja mislím že, mám dobrí pravopis :D Veť na slovenčiňe mám same jednodky :P Takže ag bi njekto potreboval pomocť, som tu :D (Ňič vjac ma g tejto téme nenapatlo :D )

Pri tejto téme ma napadne viac nápadov na ,,reč". Ale ako prvá je to, že mnoho ľudí sa skrýva pod maskou. Môžu skrývať smútok za maskou smiechu, môžu skrývať skutočný názor na vás, môžu skrývať všetko možné. A človek, ktorý sa takto skrýva, podľa mňa nikdy nebude skutočne šťastný, lebo za každým (aj keď bude sám sebou) bude mať masku.

A druhá vec, čo ma napadne, je škraboška :D aj pod nimi sa dá skrť skutočnosť :)